Pri príležitosti osláv dvadsiatich rokov svojej tanečnej spoločnosti Dame de Pic (Piková dáma), Karine Pontiès opäť uviedla predstavenie Holeulone, určené pre dvoch tanečníkov a animovaný tuš. Na Slovensku mala viacero dátumov. Aby som sa dozvedela viac o jej tvorbe, odišla som po stopách jej turné…
Do Žiliny, na stanicu premenenú na kultúrne centrum, som prišla 6. októbra v nie dobrej nálade. Vlaky tam neustále premávajú a ruch cestujúcich sa tu mieša s radostnou umeleckou melou. V časovom predstihu čakám v staničnej hale, z ktorej je teraz kaviareň, na príchod Karine Ponties. Priznávam, že až doteraz mi bolo jej meno neznáme, napriek tomu, že je jedna z umelkýň, ktorá na tomto umeleckom poli dlhodobo rezonuje.
Využívam toto čakanie na prejdenie si mojich poznámok…
Kto je Karine Pontiès?!
Umelecká vedúca tanečnej spoločnosti Dame de Pic (Piková dáma), ktorú založila pred dvadsiatimi rokmi, choreografka a interpretka, je autorkou viac ako tridsiatich predstavení. Niektoré dokonca získali prestížne ceny: hra Mirflor dostalo ocenenie Golden Mask (Zlatá maska) za najlepšie súťažné tanečné predstavenie v Rusku, Holeulone bolo vyhlásené ako najlepšie tanečné predstavenie vo frankofónnom Belgicku, a tiež Brutalis, nominované na cenu SACD.
Holeulone: Čo to je ?
Holeulone je zvláštna cesta, kreácia Karine Ponties a vizuálneho umelca Thierryho Van Hasselta. Ich spolupráca začala sólom Brutalis v r. 2002. Tu Holeulone rozvíja spojenie medzi pohybom a obrazom tak, aby boli v súlade s víziou prenesenou na scénu animovaným filmom Thierryho van Hasselta. Hra sleduje stopy Charlieho, ktorý je mentálne slabší, hrdina diela Kvety pre Algernon, sci-fi románu Daniela Keyesa z roku 1959.
A je tu Karine. Je 18:00. S jednoduchosťou je ochotná odpovedať na moje otázky a počas dvadsiatich minút som vtiahnutá do jej dobrodružstva s názvom Holeulone, do jej práce, sveta tanca…
Kto ti dodal chuť spraviť adaptáciu knihy, spraviť z románu tanečné predstavenie?
Pontiès: Nepovedala by som, že ide o adaptáciu knihy. Povedzme, že téma ma zaujala. V podstate je to príbeh idiota, mentálne slabšieho jedinca, ktorý sa chce stať inteligentným. S týmto cieľom podstúpi operáciu, ktorú už predtým odskúšali na myši menom Algernon. Takto sa začína transformácia, intelektuálny rozvoj hlavnej postavy. Avšak tento stav nie je stabilný, ako to neskôr môže spozorovať u myši, a pochopí, že časom jeho intelekt opäť klesne.
« … cítime vývoj, pomaly sa štýl písania mení, veci sa hýbu, veľmi pekné vidieť tieto zmeny. Naozaj z toho bolo treba niečo urobiť! »
Čo ťa zaujalo na tejto postave, v tomto príbehu?
Zaujalo nás zrýchlenie a spomalenie, myšlienkový pohyb a degenerácia. Tieto zmeny sa môžu prihodiť každému, v akejkoľvek forme, každý môže stratiť svoj štatút, vidieť svoj osud, ako sa mení. A tiež je tu jedna zvláštnosť – hlavná postava se mení intelektuálne, ale nie emocionálne. Jej emócie zostávajú na úrovni dieťaťa. Nakoniec sa objaví jeho dvojník a nastáva neustála konfrontácia. Dvojník, ktorý ho neustále otravuje, a ktorého sa nemôže zbaviť, pretože je jeho súčasťou. Medzi týmito dvomi sa začne odohrávať príbeh. Stretnutie plné neistoty a rozhorčenia.
Takto môže text viesť k obrazom, pohybu, ktoré môžeme pretaviť do tanca?
Nie, takto to nefunguje! Vo všeobecnosti sa o sci-fi nezaujímam, nečítam tento druh literatúry, ale tento román, neviem, spôsob, akým je napísaný je nezvyčajný. Cítime vývoj, postupne sa štýl písania mení, veci sa hýbu. Je veľmi pekné vidieť tieto zmeny. Naozaj z toho bolo treba niečo urobiť!
Tento projekt spája tanec dvoch tanečníkov (Eric Domeneghetty a Jaro Viňarský) a obraz. Nie je to po prvý raz, keď pracujete s obrazmi…
V skutočnosti som pracovala 8 rokov s výtvarníkmi. Počas 5-tich rokov sme vytvorili projekt, z ktorého vznikla kniha a predstavenie. Čo treba vedieť je, že nejde o knihu o predstavení, ale naozaj o dialóg medzi nimi.
« Mali sme chuť dať do pohybu tuš [… ] Je to boj s materiálom. A tento boj nás zaujímal. »
V Holeulone, animácia je robená tušom…
Mali sme chuť dať do pohybu tuš. Je to veľmi špecifický materiál. Je to robené s priesvitnou podporou, ktorá je vyplnená tušom na vyrývanie, na ktorý nanesieme lakový benzín. Lakový benzín a tuš,˝ pokračuje v jedení,˝ ktorý občas nedovolí, aby vznikol obraz. Je to boj s materiálom. A tento boj nás zaujímal. Chceli sme ho dať do pohybu.
Obrazy sú premietané na šikmom, vyvýšenom javisku, pod ktorým sa pohybujú tanečníci. To si nie je jednoduché…
Používame zariadenie, ktoré je dosť malé. Scénický priestor má vyvýšenie a nemá viac ako 2 metre 20. Je to veľmi malé. Najmä tým, že prevýšenie je 5 percent. Pre publikum sa to zdá ako nič, ale je to veľmi absurdné alimitujúce pre tanečníkov. Je to však jediný spôsob ako zakomponovať video. Čo sa týka obrazov, napočítali sme 15 000 snímok za rok.
Koľko času bolo treba na zrealizovanie takého projektu?
3 roky! Na začiatku trvali obrázky 3 sekundy. Zrealizovať 60 obrazov travalo 15 dní. Týmto spôsobom som pracovala iba s 3 sekundami obrázkov. Musela som si neústavne predstavovať, čo bude nasledovať. Dnes máme 40 minút filmu.
Holeulone je z roku 2004, prečo tento návrat v roku 2016?
Hrali sme ho už okolo 100-krát, ale bol to Jarov sen, aby sme ho predstavili aj na Slovensku. Je to jeho srdová záležitosť. A tohto roku oslavuje náš tanečný súbor Piková dáma 20 rokov. Chodíme s projektami po celej Európe. Takže toto bola príležitosť opäť priviesť na scénu Holeulone.
Máte na pláne ďalšie predstavenia na oslavu 20 rokov?
V júni sme hrali predstavenie, v ktorom sme dali voľnú ruku desiatim českým a slovenským umelcom, ktorý sa zjavili v našom tanečnom súbore. To isté ideme spraviť v Bruseli s dvanástimi umelcami, ktorí tvorili jeho súčasť počas 20-tich rokov súboru. Konečne pripravujeme balík, ktorý bude obsahovať CD, 2 filmy zrealizované pre túto príležitosť a okolo 30 malieb. Umelci, ktorých zbožňujem, nám poskytli práva, aby sme mohli ich výtvory zaradiť do tohto balíka. Toto odzrkadluje naše predstavenia, pretože každé z našich výtvorov obsahuje obrázky. Či už je to počas, pred alebo po – vždy sú tam obrazy.
Ako vnímaš túto hru ty po čase ?
Neviem… Uvidím dnes večer! Doba je zvláštna, už nie sme zvyknutí na hry ako táto, kde je všetko pomalé, natiahnuté… a ešte, tanečníci už nemajú ten istý vek!
« Robíme niečo, čo neslúži na nič, ale robíme to až nadoraz, ako keby to bola tá najdôležitejšia vec na svete. »
20 rokov ako choreografka, to je dlhá cesta, ako hodnotíš svoju prácu, aký je tvoj štýl?
Veľa prísnosti, opustenia, ale tiež veľa humoru! Napríklad v Holeulone, ak ho chcete nájsť. Hry netreba čítať prvoplánovo, ale až v štvrtom, piatom pláne.
A potom, je to 20 rokov super zoskupenia ľudí, ktorí sa angažujú. Robíme niečo, čo neslúži na nič, ale robíme to nadoraz! Je to náš spôsob angažovania sa. Nie je to niečo, čo sa dá vyčísliť, ale je to zdieľanie. Robíme to, ako keby to bola tá najdôležitejšia vec na svete. Všetci ľudia z nášho zoskupenia sú takíto.
Pociťuješ, že sa tvoja práca vyvinula od začiatkov? Čo ťa ovplyvňovalo?
Najmä stretnutia. Začínala som sólami, čiže veci sa postupne pohli, keďže som sa obklopila ľuďmi. Na začiatku som si vyberala ľudí ja, dnes sú to oni, ktorí si vyberajú nás. Je to vývoj! Ľudia neprídu kvôli projektu, ale preto, aby s nami pracovali. Posúvame sa a všimla som si, že som čím ďalej tým viac náročnejšia. Na každú hru máme 80 hodín improvizácie a sú to predstavenia, ktoré nepresiahnu 50 minút. Prechádzame cez veľa vecí, čo vytvára spolupatričnosť medzi interpretmi. Toto všetko nie je vymyslené a nadobúda to zmysel až v našich kreáciách.
“Môj luxus je, že môžem plytvať časom, môžem ho plytvať s ľuďmi.“
K čomu chceš smerovať dnes? Musíme sa obnovovať alebo skôr prácu prehlbovať?
To je presne jadro otázky 20-tich rokov. Nechcem nostalgiu. Vidím túto udalosť ako krok späť, aby sme mohli lepšie premýšľať, čo sme vytvorili. Možno aj napraviť nedostatky… Teraz by som chcela využiť čas, aby som mohla ísť do hĺbky. Môj luxus je, že môžem plytvať časom, môžem ho plytvať s ľuďmi. Náš rozpočet je často určený len pre interpretov. Čo sa týka dekorácií, sme známi ako zoskupenie ‘’aieaieaietech’’! Všetci si myslia, že máme veľa prostriedkov na tvorenie, ale nie je to pravda. Sú to kusy dreva, veci, ktoré zhromažďujeme, skúsenosti, ktoré dávame dokopy…
V tvojich kreáciách nachádzame vždy určitú interdisciplinaritu spôsobov vyjadrenia. Táto zmes je dôležitá alebo sa všetko odráža a začína tancom ?
Pre mňa je dôležité, aby sa to miešalo. Tanec nikdy nebol cieľ ako taký, ale spôsob. Práve preto potrebujem všetky dostupné prostriedky. To, čo môžeš vyjadriť písaním, nemôžeš vždy povedať tancom, preto je to niekedy text alebo obraz. Ale pozor, nemám rada video, naozaj treba dobrý dôvod na jeho integrovanie. Tak isto ako svetlo alebo zvuk.
Ako sa tvoj tím angažuje v projektoch ?
Interdisciplinarita je prítomná aj v spôsobe fungovania. Mám umeleckých spolupracovníkov, nielen osvetlovačov alebo zvukárov… Guillame, ktorý s nami pracuje už pomerne dlho je prítomný od začiatku projektov. Zamýšľa sa, píše, kreslí, pomáha s dramaturgiou. Rozmýšľame a posúvame sa vpred spoločne. Aj tanečníci majú slobodu prejavu.
Je to luxus pre vašu tanečnú spoločnosť ?
Povedzme, že si doprajeme čas, možnosti. Predstavenie príde, keď má prísť, bez tlaku. Navrhneme materiál, a keď dáva zmysel, keď zarezonuje, rozhodneme sa urobiť naozajstný projekt.
Dnes má spoločnosť základňu v Bruseli, neobmedzuje ťa to v tvojich cestách alebo umeleckých spoluprácach ?
Je pravda, že interpertov som stretávala tak trochu všade vďaka mojim cestám. Ale toto všetko stojí peniaze. Takže počas dvoch-troch rokov robím konkurzy v Bruseli. Tento nový spôsob fungovania mi dovoľuje stretnúť ľudí, ktorí poznajú moju prácu, a ktorí sú odhodlaní so mnou pracovať.
« Často musím prelomiť hranice, všetko zmiešať – cirkus, divadlo, tanec, pretože tieto spôsoby vyjadrenia sa dopĺňajú, neexistujú hranice. »
Okrem tvojej tvorby si tiež pedagóg. Učenie sa – je to dôležité pre mladých tanečníkov alebo je lepšie zostať nedotknutý?
V podstate som učiteľka scénického pohybu na divadelnom konzervatóriu a je to veľmi zaujímavé. Mladá generácia je plná nápadov, ale toho, čo poznala 10 rokov späť. Nie viac. Často musím prelomiť hranice, všetko zmiešať – cirkus, divadlo, tanec, pretože všetky tieto spôsoby vyjadrenia sa dopľňajú, neexistujú hranice. Niektorí nepotrebujú tútorov, niektorí áno. Všetko je postavené na individuálnom vnímaní. Ja osobne nemám rada kódy…
Predtým, ako ťa opustím, myslím, že viem o historke so Záhradou, kde budete čoskoro vystupovať…
Áno! A aká historka! V roku 2011 sme mali rovnaké turné na Slovensku. Keď sme prišli do Záhrady, technici ledva inštalovali javiskovú podlahu. Nič nebolo pripravené na nasledujúci deň! Pridali sme s k nim a pomáhali sme s inštaláciou koberca, podlahy, závesov. Pamätám si, že Milan Slama, technik, ktorý s nami dnes pracuje na Holeulone vykríkol: “A je to! Máme divadlo!˝ Počas 48 hodín bola scéna pripravená. Publiku sme ponúkli pohárik a poprosili sme, aby 5 minút počkali – čas na prezlečenie sa a skoncentrovanie. Teraz o 5 rokov neskôr som zvedavá, ako sa priestor vyvinul.
O pol hodinu začina Holeulone, čo treba zaželať?
Aby dnes prebehlo všetko hladko, aby sme si to užili, aby sa nikto nezranil. Uvidíme, ako publikum prijíme túto hru, ale myslím, že aj po toľkom čase má stále čo povedať. Čo sa týka mňa, nové dielo je v štádiu vzniku a pokračujem v mojej výúčbe na konzervatóriu…Toto všetko, a ešte aj 20 rokov našej spoločnosti, nemala by som sa nudiť!
Piková dáma: http://www.damedepic.be/Public/
Stanice Žilina: http://www.stanica.sk/en/
