Na chvíľu inak...

„Dance, Dance, Dance, otherwise we are lost“, povedala raz Pina Bausch.

… inak sme stratení“.

Nebudem písať o tanci. Vlastne ani nechcem písať. Len sa podeliť o motivácie a túžby, týkajúce sa mojich osobných fascinácií a snívania v bdelom stave a tie zas súvisia s festivalom KRE:PÍ. Pred dvomi rokmi, pri káve so Zuzanou Majlingovou (krásnou temnou kurátorkou z Banskej Bystrice), sme preberali pár mojich nápadov. V istej chvíli od nej zaznela veta„A prečo nespravíš taký festival? Veď taký festival na Slovensku nie je“.

A tak to začalo.

Všetko so všetkým súvisí. Moja absencia odvahy, organizačné schopnosti, či neschopnosti, moja nesystémovosť a tiež vzrušenie. To zvláštne chvenie a pocit, že treba skúšať nové veci a uveriť im. Z takého pocitu vznikla aj Záhrada, no boli sme v tom viacerí. Tentokrát som to bola iba  ja so svojimi vágnymi snovými predstavami o festivale a o tom ako by mal vyzerať, alebo čo by som chcela, aby sa na ňom odohrávalo. Vravela som si, opäť len pocit? Našťastie som mala okolo seba ľudí, ktorí tomu pocitu uverili so mnou. A tak sú tu druhé narodeniny nápadu – festival.

Pracujeme, zabávame sa, smútime, obávame sa, zdráhame sa. Žijeme a raz za čas, keď sa deje niečo, čo s nami nejakým spôsobom komunikuje, rezonuje s nami, sa dokážeme zastaviť a dovolíme si to niečovychutnať. Sme na chvíľu inak, prežívame a myslíme inak. Sme otvorení situácii, ktorá nastala. Hodiny pozeráme na zatmenie mesiaca, prihovoríme sa cudziemu človeku na ulici, prezradíme niekomu tajomstvo, oblečieme si niečo na čo sme nikdy nemali odvahu, povieme to, čo by sme povedali len po pár drinkoch, alebo s dieťaťom skáčeme v mláke. Podporujeme sami seba a robíme veci, ktoré nás robia „živými“, oživujú nás a v tej chvíli cítime akúsi najčistejšiu radosť zo života. V takej situácii sa pozitívne „strácame“, lebo nám prináša práve tú nevšednosť, ktorú v živote hľadáme. Ego, jeho hodnotiace mechanizmy, potreba kontrolovať svoju myseľ a konanie sa vytrácajú v toku „prežívania“. Ak by takéto situácie a chvíľky neboli, boli by sme „stratení“ v neustálom hodnotení, v obavách a tvrdí v uvažovaní.

                            „Dance, Dance, Dance, otherwise we are lost“

v tejto vete sa skrýva presne to, v čom vidím podstatu festivalu KrePí.

Pamätáte si svoje sny? V nich sa odzrkadľuje krásno absurdna. Odohrávajú sa v nich veci, ktoré by sme chceli prežiť naozaj. Nespojiteľné veci sa spájajú, vznikajú situácie, ktoré je ťažko opísať a ožíva všetko, čo sa snažíme neriešiť počas bežných dní. Pocity z nich niekedy dokáže vystihnúť len pieseň, poézia alebo gifko v messangeri.

Vytvoriť priestor pre takéto situácie je moja predstava festivalu KREPÍ. Absurdita, snovosť,, pozitívna radikálnosť, podivnosť, intenzita, jednoduchosť, priamosť, uvoľnenosť, radosť. Vlastnosti, ktoré sa odrážajú aj v programovej ponuke festivalu. Vedela som pred dvomi rokmi jedno. Chcem aby to bol festival, ktorého zámerom bude uviesť diela, spracované spôsobom, ktorý sa prihovára „ľudskou“ rečou.

 

ĎAKUJEM všetkým za minulý ročník, ktorý bol tým najlepším štartovacím ročníkom, aký som si mohla priať.

 

Verím, že tento festival má svoje miesto v našom aj vašom časopriestore.

Príďte a niečo určite zažijete.

 

Vášnivo vás pozývam aj na tento ročník „ Za nové skúsenosti“!

 

Kristína Chmelíková