Lost in events...

Koncerty, divadlá, diskusie, čudné koncerty, ešte čudnejšie predstavenia, alternatívne podivnosti, netradičné, nepoznané formáty, či prejavy umenia, ktoré nám neponúkajú jasne čitateľné obrazy a niekedy divák ani nevie, či sa má smiať alebo sa prestať pozerať. Aj takto môžu návštevníci vnímať dramaturgiu KC Záhrada. A prečo podobné centrá ako je aj Záhrada stále bojujú s návštevnosťou na takýchto podujatiach?

Je táto nečitateľnosť dôvodom odmietania súčasného divadelného, tanečného, či jednoducho performatívneho jazyka? Alebo je dôvodom to, že  tie mená, čo sa na mesačných plagátoch objavujú,  nie sú známe v tomto našom slovenskom „regióne“? Alebo sú to jednoducho veci, ktoré nám môžu spôsobiť rozpačité pocity a pri tom všetkom čo prežívame, čím prechádzame a s čím sa denno-denne konfrontujeme, potrebujeme niečo ľahko rozpoznateľné, čo nás poteší, rozosmeje a pri čom nemusíme rozmýšľať, či hľadať súvislosti?

Záhrada CNK uvádza predstavenia, ktoré ak necestujete po zahraničí, minimálne po Prahe :), nemáte možnosť vidieť. Napriek tomu sa stane, že na predstavení sedí iba personál.  Samozrejme, že nie je možné obsiahnuť všetky koncerty, predstavenie, diskusie a pod., no Záhrada poskytuje možnosť výberu. Tento výber nám však častokrát zužuje práve strach z nepoznaného. Som si istá, že nikto nepochybuje, keď na plagáte vidí koncert známych interpretov, či populárne formáty cestovateľských prednášok.

Tento text píšem v plnej kaviarni Záhrady pred koncertom interdisciplinárneho zoskupenia Cluster ensemble, ktorí dnes uvedú svoj nový projekt ORGANS4. Aj v tomto prípade je ľahké odhadnúť, že to nebude účasť, ktorú môžme rátať v desiatkách. Prečo? Pretože „bytie“ na takomto podujatí sa môže javiť ako náročné. Nepoužila som slovo počúvanie, pretože to je presne to, čo už pri hudbe nevieme. Stala sa pre nás len akousi podmazovou záležitosťou k drinku alebo k postávaniu pri bare, poprípade pri žúre s kamarátmi. Preto je pre nás náročné „prežiť“ napríklad koncert Cluster ensemble, ktorý sa niekedy zdá ako iniciačný rituál do transcendentálnych zážitkov, keďže sa jedná o minimalistickú súčasnú tvorbu. Možno keď od hudby, tanca, divadla a všetkého umenia prestaneme požadovať, aby plnilo úlohu prvoplánového zabávača, tak objavíme konečne niečo nové a budeme schopní prežiť plnosť daného okamihu, bez toho, aby sme ho museli uchopovať v zmysle našej racionality. Práve vďaka veciam, ktorým nerozumieme môžeme byť stále „živí“ v zmysle  dynamiky života.

Čo sa týka tanca a fyzického umenia....
Ja osobne si nečítam ani bulletiny k predstaveniam, nepýtam sa o čom to bude. Interpretácia obsahu či jednotlivých obrazov je aj tak pre každého individuálna a v tom je to čaro. A nemusí to byť nič konkrétne, možno iba pocit. A ten pocit dokonca ani nemusí byť jednoznačný. Proste dačo,...niečo,....čo k nám istým spôsobom prehovára.

Na záver ponúkam slová nášho Andreja, ktorý NEMÁ rad tanečné predstavenia a súčasné umenie, no keďže v Záhrade pracuje a možno trošku dôveruje  mojim odporúčaniam, otvára svoju myseľ.

„Treba tomu dať viac šancí, pretože to môže byť  dobrý „easy watching“ aj pre takého pop diváka ako som ja. "

(Andrej Fábik, 2018 z "Rozhovory pri bare")

Takže, ak sa nebojíte, nechajte si odporučiť.

Pripájam článok ktorý vyšiel v českom Vogue o tanečnej performance "Pojďme na tanec" z dielne Petry Tejnorovej a kol.

S láskou,

Kristína Chmelíková