Za siedmimi horami, za siedmimi dolami a siedmimi hraničnými priechodmi, v krajine, kde sa slzy sypú a smútok leje, kde sotva kvety zapučia, už aj odkvitnú, v kraji tom, kde už takmer nik neostal, stojí jeden malý, ošumelý a sotva funkčný hotelík, v ktorom matka s dcérou a jedným zamestnancom vykonávajú poctivé hoteliérske remeslo. 

Aké následky môže mať, keď sa po dlhých rokoch rozhodneme vrátiť? A ktovie, či má vôbec zmysel odísť, či je tráva niekde skutočne zelenšia, alebo ešte suchšia a spálenejšia než tu. Smutná správa zo smutnej krajiny je hyberbolickou odpoveďou nielen na túto otázku, no aj úvahou nad tým, aké sú motivácie odchodu. Ten totiž nemusí byť len fyzický. Nejasná komunikácia dokáže viesť k fatálnym záverom. Hra inšpirovaná Camusom, ktorý sa zasa inšpiroval novinovou správou a svojimi cestami naprieč Európou. 

Inscenácia o hľadaní, nádeji, zmysle a neexistujúcom bohu. Tak trochu Beckett, tak trochu Burton či Kafka, no rozhodne život sám vo svojej najväčšej existenciálnej kríze a bahne, do ktorého sa prepadáme. Možno sa v pôvabne nepeknom ubytuje aj sám Godot. Alebo radšej ani nepríde? Počkajme. Uvidíme. Majme nádej. 

Text: Jana Wernerová, Tereza Trusinová

Koncept: Jana Wernerová, Peter Kočiš

Réžia: Jana Wernerová 

Dramaturgia: Mário Drgoňa

Scénografia, kostýmy: Daša Krištofovičová 

Hudba: Miro Tóth

Svetlo: Martin Sovič 

Zvuk: Palko Matia 

Produkcia: Peter Kočiš, Jana Wernerová 

Matka: Jana Wernerová 

Dievča: Anna Suráková, Alexandra Sokolová, Michaela Domovcová

Cudzinec: Jakub Muranský

Zamestnanec: Peter Kočiš 

Nominácie a ocenenia: Inscenácia bola nominovaná na cenu Nadácie Tatra banky za koncept a réžiu a na cenu Grand Prix festivalu Nová dráma/ New Drama 2025.

Podujatie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.