Už niekoľko rokov pôsobíš ako stála členka známeho Divadla Continuo – Švestkový dvůr so sídlom v juhočeskej dedinke Malovice. Aká bola tvoja študijná a životná cesta k profesionálnemu fyzickému a bábkovému divadlu tohto typu?
 

Moje pôsobenie v Divadle Continuo bolo mojou prvou profesionálnou skúsenosťou po štúdiu a tak trochu splneným snom. 

Vyštudovala som činoherné herectvo, ale myslím, že už počas prvých rokov štúdia som si uvedomovala, že to nie je tak úplne moja cesta, a že mi v „klasickom” herectve a činohernom divadle niečo chýba. Zásadným pre mňa bolo absolvovanie workshopu s Farmou v jeskyni ešte v prvom ročníku, otvorilo mi to úplne nové obzory, zrazu som mala pocit, že síce ešte neviem, čo to je, ale chcem o tom vedieť viac. A tak sa začala cesta hľadania – čo to fyzické a autorské divadlo vlastne je? Absolvovala som rôzne workshopy zamerané na autorské postupy, princípy fyzického divadla, prepojenie tela a hlasu, prácu s materiálom i bábkou, na Slovensku i mimo neho, čoraz viac sa ponárala do tohto neznámeho, ale príťažlivého sveta a rozvíjala svoj záujem o tento spôsob vyjadrovania. Doteraz si spomínam, ako mi veta na jednom pohybovom workshope we are here to “share” not to “show” dobre padla, lebo mi konečne došlo, čo mi tak na prístupe, akým sme boli na škole vedení, vadí, a ako chcem to, čo robím, vnímať ja.

V roku 2016 som sa zúčastnila letného site-specific projektu Divadla Continuo, po ktorom som dostala ponuku ďalej s Continuom spolupracovať. Päť rokov v tomto profesionálnom medzinárodnom súbore mi prinieslo mnoho vhľadov, skúseností, výziev, veľa ma naučilo o sebe a o tom, ako chcem pracovať, ponúklo mi možnosť spolupracovať so skvelými performermi, žiť divadlo – byť súčasťou každej jednej jeho zložky, ako aj mať svoju vlastnú maringotku :). Ukázalo mi, že tvorivý proces môže vyzerať inak – byť kolektívny, poctivý a ísť do hĺbky, a že tam, kde prichádza vyčerpanie, občas niečo nové začína. Tiež ma priviedlo k práci s bábkou, ktorá je pre mňa ozajstnou metaforou, ako by “divadelná výmena” mala prebiehať.

Na výzvu Záhradného rezidenčného programu si sa prihlásila so zámerom vytvoriť vlastnú inscenáciu. Môžeš nám o svojom umeleckom zámere povedať viac? 
 

V novej inscenácii by som sa chcela venovať téme strachu. V jednej chvíli som mala pocit, že potrebujem reflektovať mieru strachu, ktorú som okolo seba cítila z médií, z rozhovorov s blízkymi, pozorovaním pandemickej situácie a toho, akým spôsobom sa začal kritický stav prejavovať. Myslím, že na nejakej úrovni som mala pocit, že v súčasnosti strach hrá v spoločnosti veľkú rolu – je nástrojom moci a kontroly používaný k manipulácii, mení naše rozhodnutia, po nejakom čase ho prijmeme, alebo naň zabudneme a prestaneme si uvedomovať čo všetko vlastne robíme na základe strachu. Stáva sa súčasťou našich životov na skoro neviditeľnej úrovni, ako keby sa pomaly začal infiltrovať do nášho každodenného života a trošku ho pretvárať bez toho, že by sme si to vždy všimli.

Rada by som nejakým spôsobom zrozumiteľne zakomponovala túto tému do pripravovaného bábkového predstavenia. Zaujíma ma tiež využitie tela performera ako platformy, krajiny, súčasti scénografie, niečoho čo sa mení a morfuje.

V čom ti rezidencia v Záhrade pomohla, resp. aký význam pre teba mal tento rezidenčný pobyt? A akom štádiu bola inscenácia na jar 2021 a v akom sa nachádza dnes? Akým vývojom prechádza tvoje uvažovanie o príprave a tvorbe tvojho predstavenia? Kedy je plánovaná premiéra?
 

Rezidencia v Záhrade bola úplným úvodom a prvotným výskumom pre novú inscenáciu. Zároveň bola hľadaním spôsobu ako pristúpiť k procesu. Chcela som si dať čas na to nevymedziť hneď hranice, pracovať zároveň na rôznych úrovniach. Dovoliť si nevedieť o čom to bude, venovať sa tomu čo mi príde nejakým spôsobom príťažlivé, či už ide o materiál alebo myšlienku. Nespútavať sa predstavou toho čo je bábkové divadlo. Mala som so sebou niekoľko objektov, nejaký materiál, niečo som našla na mieste a tiež som sa chcela venovať skúmaniu tela a jeho častí ako potenciálnych objektov/bábok. Na jar bola táto inscenácia v štádiu úplne začiatočnom, pokusnom, otvorenom – povedala by som takým „nástrelom“ toho, čo by to mohlo byť.

V priebehu leta som sa venovala viac vzdelávaniu vo výrobe bábok, aby som bola schopná vyrobiť si potenciálne bábky sama, a v rámci týždňovej rezidencie som sa venovala už konkrétnejšiemu materiálu (a scénografickému prvku) a jeho využitiu v príbehu, ako aj hľadaniu motívov a variácií príbehu. 

Keďže tohtoročná divadelná sezóna bola stlačená do niekoľkých mesiacov a v pracovnom i osobnom živote to bolo trošku náročné obdobie – na nejaké obdobie som proces odložila, pretože nebolo možné stíhať všetko. Momentálne sa k tomu pomaličky vraciam, a vo februári ma čaká už jedna z posledných rezidencii, ktorej výsledkom by mal byť “work in progress” a premiéru plánujeme na február/marec 2022.

Rozhodne mám pocit, že otázok a pochybností pribúda, občas má človek pocit, že je uväznený v hlave a nedokáže vystúpiť von do priestoru a zhmotniť svoje nápady. Tiež je to pre mňa nové pracovať na niečom “sólo”, a je to pre mňa zároveň proces hľadania “ako”, a výzva, ktorá ma na začiatku celkom desila.

Aké sú tvoje plány do budúcna?
 

No, okrem dokončenia tohoto projektu? 🙂

Zisťujem že ma veľmi zaujíma výroba bábok a rada by som v tomto smere rozšírila svoje zručnosti. Chcela by som sa viac dozvedieť o technickom prevedení, mechanike, postupe, materiáloch, byť schopná v budúcnosti pracovať na výrobe vlastných bábok a zlepšovať sa v tom. To je celkom veľký projekt pre budúci rok.

Myslím, že tak celkovo mám túžbu ako umelec stále rásť a vzdelávať sa. Dopriať si workshopy a stretnutia, ktoré ma ako performera posunú ďalej, a tiež projekty a spolupráce, ktoré sú angažované a reflektujú akútne témy. Dúfam teda, že nám to bude v ďalšom roku umožnené:)

(Tiež ma čaká dosť výziev a projektov v osobnom živote, takže nudiť sa rozhodne nebudeme:)

Rezidenčný program Záhrady 2021 podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.