Ján Legény
Autor je architekt, pedagóg na Fakulte architektúry a dizajnu STU v Bratislave (FAD STU), pôsobí v oblasti ekologicky viazanej a k prírode blízkej tvorby, zaujíma sa o filozofiu, témy demokracie, udržateľnosti, kultúry a vzdelávania.
 

Sú veci, ktoré treba vidieť a zažiť – ako napríklad vypnúť internetové pripojenie a stať sa aktívnou súčasťou umeleckej inštalácie. Alebo len tak si vychutnať umelecké predstavenie, ktoré ponúka priestor pre zamyslenie a introspekciu. Žijeme v dobe, kedy priestor a čas pre vlastné „ja“ – a jeho porozumenie je značne potláčaný. Keď neporozumieme sebe, potom len ťažko tým druhým! Festival Kre:Pí to všetko umožňuje.
 

Obr. 1: Fotografia reprezentujúca vizuálny dizajn siedmeho ročníka Kre:Pí festivalu ako podujatia zameraného na toleranciu, inkluzívnosť, percepciu, empatiu a scitlivovanie vnútra človeka. 
Foto: © Matúš Vraštiak 
 

Bol som v Záhrade. Bola to záhrada, ktorá mi pripomenula tú, o ktorej píše náš filozof Emil Višňovský. Záhrada, ktorá „je kultivovanou prírodou a prírodnou kultúrou. Tu sa snúbi estetika s účelnosťou, architektúra s hudbou, obraz so zvukom. Tu človek nestretáva šelmy ani obludy, tu sa nemusí báť. Tu môže pracovať i relaxovať, hovoriť s ľuďmi i meditovať osamote. Tu je doma. [1]“ Uvedomenie si vlastného „ja“, nás ľudí, odlišuje od ostatných živočíšnych druhov, ponúka priestor sebarealizácii, fantázii a prezentácii názorov rôznymi formami – aj tými umeleckými. 

Umenie bolo, je a vždy bude nástrojom zrkadlenia doby, jej spoločenského zriadenia, obrazom či reflexiou kľúčových aktuálnych spoločenských tém. Reflexia je úvahou, uvažovaním, premýšľaním, je to vnútorná skúsenosť, sebapozorovanie, forma introspekcie [2]. Dodajme, že jedným z jej atribútov môže byť aj strach z negatívnych výsledkov jej činnosti, respektíve neidealizovaný obraz, ktorý často, chtiac-nechtiac, prehliadame. 

Priestor (Z/z)áhrady je pre všetky tieto procesy ako stvorený. Poskytuje pokoj, väzbu na vlastné vnútro, ale aj kontakt so spoluverníkmi, výmenu pohľadov a priestor pre konštruktívnu diskusiu – nepochybne aj s ľuďmi iného svetonázoru. Je to priestor, ktorý víta, nevyčleňuje, je tolerantný a inšpiratívny zároveň. Ako to kedysi trefne napísal už francúzsky spisovateľ, autor Malého Princa – Antoine de Saint-Exupéry: „Človek vníma iba taký svet, ktorý v sebe nosí [3]“. A ten si formujeme na individuálnej báze – aj cez kultúru a umenie. Veď umenie a krása (gréc. kalòs) sprevádza ľudskú civilizáciu od nepamäti a v spojení s duchovným rozmerom dobra (gréc. kalòs kai agathòs) predstavovala u starovekých Grékov ideál prežívania na zemi.  

Kultúra / kultúrnosť / kultivovanosť

Akokoľvek, ľudia sú rôzni, ich postoje a viera sa vytvárajú v závislosti od osobných dispozícií a podnetov z okolia formujúc zároveň proces vytvárania ich hodnotových orientácií. Dumont a Taylor zastávajú názor, „že kultivácia citlivosti smerom k medzikultúrnym kompetenciám je cestou ďalšieho rozvoja jednotlivcov, nie je niečím negatívnym, aj keď organizáciu tvoria ľudia, ktorých kultúrne návyky sú odlišné. Kultúra je hlavný prvok, ktorý ovplyvňuje život jednotlivca a zároveň je jednotlivcom rozvíjaná. Na to, aby sme porozumeli svojej kultúre, potrebujeme sa učiť z kultúry iných a vnášať do svojej kultúry aj nové prvky, ktoré nám umožnia dosiahnuť hlbšie vzájomné porozumenie.” [4,5] Súčasný diškurz forsírovaný istou skupinou ľudí stavajúcich na piedestál lokálne viazanú kultúru ako etalón národného cítenia, je preto z tohto pohľadu mylný. Automaticky sa sami pripravíme o vhľad/kritický pohľad na spoločenské dianie, ktoré vie pôsobiť ako prvok samoregulácie a vymedzovať hranice spoločenskej neakceptovateľnosti aktivít a činností, ktoré obmedzujú/znefunkčňujú princípy individuálnej/spoločenskej demokracie. 

Otvorene priznajme, že existujú aj pojmy ako kultúrna tradícia, kultúrna transmisia alebo kultúrna inovácia (cez artikuláciu, asimiláciu, migráciu a pod.). Tieto formy kultúrnej zmeny, ich miera a spôsoby by však mali ostať na úrovni odbornej a neideologizovanej rozpravy. Predsa len, najhoršie čo v súvislosti umením sa môže stať je, že sa stane predmetom ideologickej propagandy.

Kultúra je fenomén, kultúrnosť (človeka) zasa vlastnosť/schopnosť pretvárať zlo na dobro, škaredé na krásne, je to maximum bytia človeka/spoločnosti. Reflexia, inscendencia či hľadanie zmysluplnosti (života) hrajú prím. Ovplyvňujú sa navzájom, kultúra robí človeka lepším, scitlivuje ho, vie byť provokatívna, nabádať k zamysleniu. Kultúrnosť je spätá aj s pojmami ako sú morálka či etika, vychádza z kultúry, zaužívaných/žitých spoločenských pravidiel a úzov. Kultivovanosť je cibrením, pestovaním tejto cnosti – pozitívnej mravnej vlastnosti. 

Kultivácia zmyslov, našej komunikácie, nášho vnímania, nášho spolunažívania v jednom priestore, práve to bolo predmetom siedmeho ročníka festivalu Kre:Pí (28. – 31.8. 2024) – v duchu idey jeho zakladateľky Kristíny Chmelíkovej. Festival, pomenovaný zvolensko-banskobystrickým výrazom znamenajúcim, okrem iného, uletenosť, odviazanosť či istú mieru pochabosti. V subkultúre asociujúceho skôr jeho pozitívne konotácie.

Viac, než sa môže zdať!

Záhrada – Centrum nezávislej kultúry, n. o., ktorá má Višňovského víziu, že človek by mal žiť v záhrade a priori vo svojom názve, tento rok opäť ponúkla nepochybne všetko vyššie uvedené. Ako sami organizátori uvádzajú, festival ponúka viac než sa môže zdať, ako napovedalo jeho tohtoročné motto, ktoré sa inšpirovalo myšlienkou z knihy Tvorivý akt od autora Ricka Rubina, že: „Vždy máme oveľa viac možností, než o koľkých v danej chvíli vieme” [6]. A tiež, že festival „sa vždy snažil prinášať príležitosti k “precitnutiu” v individuálnej aj kolektívnej rovine […]; umocňovať chvíle, eufórie, objavy, precitnutia prostredníctvom zmyslov aj nezmyslov; […] sprítomňovať, zjemňovať a otvárať vnímanie k sebe, k ľuďom, k prostrediu, v ktorom žijeme, aj mimo neho; […] vytvárať priestor pre zážitky, ktoré si bežne nemôžeme dovoliť; […] To všetko festival napĺňa prostredníctvom umenia a tvorivej aktivity, prostredníctvom kultivácie našej vnímavosti.“ [7]. Multižánrovosť, tolerancia, senzibilita, reaktívnosť, vzájomné prepájanie či kreativita sú tomuto podujatiu nepochybne vlastné. 

Nie som kritik umenia, no umenie mám veľmi rád. Tento text formulujem ako vlastnú reflexiu (za)žitého, a úprimne priznávam, že penzum prezentovanej tvorby bolo pre mňa intelektuálne výživné.

Súboj nielen s hlinou

Úvod štvordňového festivalu bol v znamení trojhodinového vystúpenia pod holým nebom Lívie Méndez Marin Balážovej s názvom Camille (Laboratory in the Shadow). Napriek jej pohnutej životnej situácii, odkaz Camille Claudel (1864-1943), kedy umelkyne mali limitované podmienky pre vzdelávanie a prezentáciu svojej tvorby, nám pripomenul, že všetci súperíme so sebou samým, no aj so svojim okolím. Láska k umeniu, kreativite, sochárovi Augustovi Rodinovi, strata nenarodeného dieťaťa a neľahký spôsob presadzovania sa vo vtedajších umeleckých kruhoch ju priviedli k psychickému zrúteniu. Následná deštrukcia vlastných autorských diel či prenasledovanie zo strany cirkvi ju uväznili v ústave pre duševne chorých, kde napokon v samote aj zomrela. Úlomky ženy, fragmenty tela, fragmenty diela – jeho zhmotnenie, následné pretváranie, deštrukcia – túto cyklickú povahu (laboratórneho spôsobu) tvorby, tak známu každému/ej umelcovi/kyni, vystihujú tiež slová francúzskej sochárky Luisy Joséphine Bourgeoisovej, respektíve názov jej diela „I do, I undo, I redo“ (robím, ruším, opakujem) z rokov 1999-2000. 

Lineárne koncipované a citlivo nasvetlené pódium mohol návštevník vnímať aj ako životnú cestu, ktorá môže byť nami túžobne jasne „narysovaná“, ale vo väčšine prípadov sa meandrovite vinie, možno aj nie podľa našich predstáv. Práve ono poskytlo priestor odstredivým a dostredivým tanečným kreáciám vo väzbe na kocku hliny – symbolu vytvoreného diela, ale aj vlastného „ja“, pričom autorka pracovala tiež s prvkami stability a lability, kde hrana (nielen kocky) je azda tou, kde sa láme to pozitívne a negatívne v našich žitých životoch. Tento zážitok umocňovalo čítanie textov opisujúcich fragmenty života Camille, kde hlas prezentujúceho dobrovoľníka bol generatívne/efektovo upravený/spomalený, čo akoby len umocňovalo jej vnútorné pocity. 

Obr. 2:  Lívia M.M. Balážová v predstavení Camille (Laboratory in the Shadow). Foto: © Katarína Baranyai
 

Tu si dovolím pozastaviť sa, a ako reprezentant generácie Y (tzv. mileniálov), upozorniť na nadchádzajúce generácie Z (post-mileniálov) a alfa (screenedžerov/generáciu skla), ktoré sa vyznačujú diametrálne inými charakteristikami, potrebami a bojujú, často pre nás, s „bežnými vecami“ spôsobujúcich psychické problémy, pre nás starších, možno neodôvodnené. Aj preto bolo toto predstavenie inšpiratívne a dovolím si preto tvrdiť, že s ľuďmi je potrebné kontinuálne pracovať, tak ako aj my pedagógovia, či architekti / umelci pracujeme s hlinou. Izolácia, akceptácia neprívetivého stavu, nebodaj ignorancia, žiaľ, len repetituje Camillin životný osud. 

 „Povznesení / Vague dance“ alebo neznesiteľná ľahkosť bytia? 

„Einmal ist keinmal (raz neplatí/na jeden raz to nejde)“ – to je Kunderovo poznamenanie, že život jednotlivca a jeho uskutočňované rozhodnutia majú minimálnu dôležitosť, čo spôsobuje neznesiteľnú ľahkosť bytia [8]. Podstatné ale je, že v pozadí jeho kultového diela je potácanie sa človeka medzi ideológiami ohrozujúcich jeho bezprostrednú existenciu. Koncept umeleckého diela Povznesení z ruky medzinárodne známeho Jara Viňarského, doplneného o scénickú architektúru Tomáša Hubinského, bolo akosi podobné, no zároveň veľmi odlišné. Ako samotní autori uvádzajú, dielo bolo „metaforou schopnosti ľudského ducha prekonávať obmedzenia a povzniesť sa do stavu odolnej krehkosti“. Poznamenávajú, že sa „[…] v nás skrýva vrodená schopnosť vyjadrovať sa, nadväzovať kontakty a jedinečnými formami prispievať k premenlivosti sveta okolo nás, prostredníctvom ktorých „[…] môžeme kultivovať prostredie, ktoré umožní realizovať ich jedinečný potenciál“ [7].

Osobne sa mi vizualizovala tiež predstava efektu motýlích krídiel, kedy malá akcia na jednej strane zemegule vie rezultovať veľkými dopadmi na tej jej opačnej – tak ako ladný pohyb vejára, ktorý sme ako účastníci predstavenia mali k dispozícii. Ten rozpohyboval vzdialený balón na druhej strane miestnosti cez pohyb iných, začínajúcich od iniciujúceho/aktívneho účastníka. Moja profesionálna deformácia alebo zámer? To nechajme na uváženie samotných autorov inštalácie či pozorovateľa/zúčastneného človeka. Nech mi Kundera odpustí, dovolím si motivačne v tomto prípade zmeniť jeho výrok na einmal ist zigmal (aj raz je nespočetnekrát/teda sa počíta).

Každopádne, tomuto predstaveniu sa nedala uprieť vysoká miera zapojenia obecenstva cez pohybové čidlá na rukách rozjasňujúce útroby balónov LED osvetľovacími pásmi, či dynamické tanečné kreácie kľúčových osôb, medzi ktoré pri zahlásení sa na workshop a usmernenie zo strany autorov, sa mohol zaradiť ktokoľvek. Doslovne, vznášala sa celá sála nielen vnútra účastníkov pri sprevádzajúcom akusticko-vizuálnom sete na plátne v pozadí z dielne Lukáša Kubičinu a Tomáša Hubinského. 

Obr. 3:  Interakcia návštevníkov a vystupijúcich s inštaláciou prostredníctvom vejárov. Foto: © Katarína Baranyai
 

Po samotnom predstavení scénická inštalácia bola k dispozícii návštevníkom pod názvom Vague dance, kde bolo inšpiratívne sledovať, ako s ňou interagovali návštevníci cez ladné pohyby rúk, tiel a hĺbavé pohľady na iluminované balóny. Lavírovanie/rozvolnenosť/nedefinovateľnosť tiel boli v kontraste k digitálnej komunikácii a uponáhľanej spoločnosti.

Rámované obrazy v Kre:Pí TV a Eike Berg

Na obsiahnutie témy digitálnych médií by nestačili ani desiatky kníh. Parciálny príspevok k tejto téme prinieslo už od roku 2010 etablované vizuálne media artové duo Jakuba Pišeka a Beáty Kolbašovskej, známe tiež pod názvom Nano vjs, ktoré predstavilo „obývačkovú“ inštaláciu Kre:Pí TV. Rýchlosť zmeny sledu vizuálnych obrazov si jednotlivec mohol dávkovať rýchlosťou prepínania TV kanálov tak ako si sami dávkujeme hladinu digitálneho dopamínu (hormónu šťastia) vylučovaného do krvi pri každodennom „scrollovaní“ na sociálnych sieťach, SMS-kovaní, tweetovaní či emailovaní v našich mobilných zariadeniach. Kolektív ponúkol divákom televíznou obrazovkou orámované obrazy, kde „kone sú kravy“, kde sa realita miešala s fikciou, paralelným/alternatívnym éterom, kde obvyklé pravidlá neplatia a každý moment je plný prekvapení a absurdít. 

Obr. 4:  Kre:PÍ TV ako zrkadlo súčasného nazerania na svet. Foto: © Katarína Baranyai

Po osobnom zážitku s touto inštaláciou sa mi vnútorne len umocnil význam pojmu dromológia (z gréc. dromos – preteky) Paula Virilia, ktorým interpretuje svet a realitu ako výsledok rýchlosti, ktorá sa stala jediným agentom a meradlom pokroku. Táto rýchlosť ženie tempo našej civilizácie až do zvrátenosti, a rýchlosť toku informácií to len umocňuje [9]. Ich často cielené dávkovanie či nízka miera ich overovania nás presúvajú do tzv. postfaktuálnej / postpravdovej spoločnosti, kde kone sú kravy, lož je pravdou, zlo je dobrom. Rýchlosť eliminuje čas tak potrebný na verifikáciu faktov, do popredia sa dostáva povrchnosť, nezáujem o pochopenie hlbších vzťahov, intelektuálna (pod)priemernosť človeka. Komplexnosť akejkoľvek problematiky sa stala strašiakom, predmetom nezáujmu z našej strany. Forsíruje sa rýchlosť riešení.

S rámom ako centrálnym prvkom pracoval aj nemecký umelec Eike Berg vo svojej video inštalácii Zlatá klietka (Golden Cage). Rámy, nie len okuliarov, nám skutočne určujú vnímané obrazy, aj keď si ich málokedy všimneme, pričom sa sústredíme len na obsah. Rám, ako okno otvárajúce sa do prírody a sveta, je prastarý topos umenia, ktorý ani rokmi nestratil svoju platnosť. Túto tradičnú formu nezapreli ani nové médiá, smartfóny, televízia, video a počítač. 

Pohybujúce sa telo autora v nadživotnej veľkosti sa permanentne dotýkalo všetkých strán tmavého rámu. Tanec bol zo začiatku skôr pomalý, no choreografia sa postupne zrýchľovala. Telo sa v závislosti od svojej polohy tiahlo vertikálne alebo sa rozširovalo, niekedy dokonca uviazlo v ráme. Skutočná priestorová prítomnosť rámu bola konfrontovaná s priestorom vytváraným iba našou mysľou. Je možné, že virtuálny priestor je regulovaný inými priestorovými pravidlami? Otázka, ktorú si nekladie len Berg, ale aj mnohí výskumníci v oblasti digitálnych technológií, virtuálnej reality a tzv. odtelenia (angl. disembodiment), no aj my architekti. Dodajme, že teoretici digitálnej kultúry ako napríklad Lev Manovich tvrdia, že v kyberpriestore priestor neexistuje. Takýto mundus virtuális (phantasia) – virtuálny svet bude určite výzvou pre všetky generácie, nielen tých skôr narodených, aj z pohľadu digitálnych práv a digitálnej demokracie.

Obr. 5:  Pohybové kreácie Eikeho Berga v jeho Zlatej klietke. Foto: © Katarína Baranyai

Kúpanie vo vani alebo v sebe samom?

Starnutie obyvateľstva bude nepochybne čoraz väčšou výzvou Slovenska, deinštitucionalizácia zariadení pre seniorov je jednou z primárnych tém na mojej alma mater už roky. Mária Danadová a Monika Kováčová (divadlo ODIVO), v (re)performancii Jara Viňarského, cez jedno zo svojich ostatných diel Vnorená zviditeľnili tému starnutia, ako aj tému „domácej pomoci pre chorých a seniorov, ktorá je často odsúvaná na okraj,” či otázku “pomoci pre samotnú rodinu, ktorá v mnohých prípadoch môže pociťovať návaly vyhorenia a únavy” [10]. Vychádzali z autentického príbehu Zuzany Galkovej, kedy napriek snahe rodiny vytvoriť domáce zázemie, jej babička zomiera nakoniec sama v domove dôchodcov. 

Nedovolím si generalizovať, ale podstata zverenia milovanej osoby do inštitucionálnej starostlivosti azda často tkvie v miere schopnosti/možnosti (ne)poskytnúť adekvátnu zdravotnú starostlivosť, respektíve v nás samých – v životných a osobných preferenciách. Vlastná rodina, deti, možná strata rodinného príjmu, dopad na primárne (manželské) vzťahy – to všetko sú determinanty vstupujúce do rozhodovania o našich blízkych na sklonku ich života. Lebo len hraničné situácie preveria každého limity. 

Predstavenie Vnorená s inštaláciou piatich vaní polemizovalo s touto témou, artikulovalo vnútorné rozpoloženie autorky cez ponáranie sa interpreta do vlastných pocitov, pod hladinu pochopenia, do vane plnej vnútornej intimity, ktorá zároveň reprezentovala očistu. Mentálnu očistu, ktorá zrejme ani nikdy nemôže nastať, ktorá je náročná, vyčerpávajúca. Aj preto bolo zjavné symbolické „ostýchanie sa“ hlavného protagonistu do väčšej miery pracovať s vnútorným objemom vane. To čo mňa osobne veľmi zaujalo bol posed na „mostíku plavčíka“ reprezentujúci proces introspekcie a validácie svojich konaní aj v beznádejných/neútešných situáciách. Periodicita tohto úkonu v rámci predstavenia naznačila, že je to opakujúci sa proces, s ktorým sa človek permanentne pasuje. 

Obr. 6: Reperformancia predstavenia Vnorená v podaní Jara Viňarského. Foto: © Veronika Čapkovičová

… a mnoho iného

Koexistencia človeka s prírodou a vysoko aktuálna téma ekológie bola prítomná prostredníctvom diela I’ll see you in the trees Niny Šumarac inšpirovaného textom Sycamore trees od Angela Badalamentiho a Davida K. Lyncha. Cez polyfónnu videoprojekciu – kolektívnu digitálnu plantáž vedomí/stromov, sa snažila o opätovné symbiotické spojenie týchto dvoch entít, o revitalizáciu vzťahu dvoch svetov prírody a človeka/človekom vytvoreného prostredia. 

Obr. 7: „Digitálna plantáž“ Niny Šumarac. Foto: © Katarína Baranyai
 

„Liečbu medziľudských vzťahov“ cez TREAT-menty, približovanie sa k sebe samým aj ostatným okolo kedy dotyk nie je nebezpečenstvo, zasa priniesol Matthew Rogers, už stálica festivalu KRE:Pí, a ktorý svoj výskum dlhodobo smeruje na skúmanie možností choreografie, performatívnych kvalít starostlivosti, pochopenia seba vo vzťahu k druhým a o podporu solidarity. 

1-ON-1, alebo Bea Stevens a Danny Takieddin, študenti Katedry alternatívneho a bábkového divadla na DAMU, tri dni aktívne napĺňali vonkajšie priestory Záhrady a kultový ružový Kiosk stánok krátkymi intervenciami a interakciami. Mohli by sme pokračovať tanečným formátom TANTSUIAKO pod taktovkou SKOK& BackOnLabel, vintage tančiarňou, edukačnou Školou diváka zameranej na zdokonaľovanie percepcie, kolektívnou tanečnou performanciou ALTALICIOUS, či rôznymi workshopmi.

Obr. 8: Kiosk stánok oživený performanciou 1-ON-1 kolektívu. Foto: © Veronika Čapkovičová

__________

To, čo ste mali možnosť si prečítať, je len mojim osobným názorom na umenie, ktoré som videl, a čiastočná reflexia súčasného spoločenského diania. To, čo som videl a zažil ja, nemusel iný človek. A práve o tom je umenie. Je to otvorený inšpiratívny systém, ktorý ponúka rôzne interpretácie, a preto je/aj bude symbolom, tak cenenej slobody. Lebo sloboda v myslení či rozhodovaní je to najdôležitejšie, čo jednotlivec má. To bolo, aspoň podľa mňa, okrem rôznych väzieb na vnútro človeka, spoločným menovateľom všetkých predstavení festivalu Kre:Pí 2024. 

Pamätajme, že o slobodu prichádzame len kvôli vnútornému strachu alebo frustrácii a následnej apatii. Ako dávno poznamenali Burke či Mill, že všetko čo je potrebné, aby zlo bolo úspešné je, aby slušný ľudský tvor nič nerobil. Na tento aspekt znova poukázala v roku 2016 aj naša umelkyňa, dnes profesorka na FAD STU, Ilona Németh vo svojom diele s názvom „Keď…“. Keď vraždili Židov, mlčal som. Keď deportovali Maďarov, keď mlátili Rómov, keď napádali homosexuálov, keď odmietli utečencov – mlčal som. Keď prišli pre mňa, tak už všetci mlčali! – týmito výrokmi parafrázovala autorka text legendárnej básne nemeckého pastora Martina Niemöllera, ktorá vznikla krátko po druhej svetovej vojne. Pamätajme na to ako na zrkadlo svedomia, ktoré v čase krízy mlčí a stáva sa tak pravou rukou útlaku [11]. Takéto mlčanie je aktom ľahostajnosti, a ľahostajnosť následne opozitom solidarity. 

Ak som začal slovami Višňovského, dovolím si tento článok ukončiť najmä jeho želaním: „Kiežby sme projektovali svoj svet budúcnosti ako záhradu pre všetkých […]“ [1]. Ako záhradu, kde sa cítime bezpečne, uvoľnení a môžeme rozjímať, diskutovať, stávať sa lepšími ľuďmi. 

Želám tomuto festivalu mnoho ďalších úspešných ročníkov, kreatívnych umelcov, chápajúcich návštevníkov, prípadne kultúrnych „novorodencov/obrodencov“, ktorí nájdu vlastné u(s)pokojenie v duši cez umenie. 

Ďakujem za nezabudnuteľný zážitok a vidíme sa opäť o rok!

Festival Kre:Pí podporili: z verejných zdrojov Fond na podporu umenia, Nadácia Orange, Záhrada CNK

___________________

Referencie

 

[1] Višňovský, E. (2010). Človek by mal žiť v záhrade. Bratislava: Kalligram.

[2] Peciar, Š. a kol. (1959-1968). Slovník slovenského jazyka. Bratislava: Vydavateľstvo SAV.

[3] de Saint-Exupéry, A. (2020). Malý princ. Bratislava: Slovart.

[4] Dumont, L. (1986). Essays on individualism: Modern ideology in anthropological perspective. Chicago: University of Chicago Press. 

[5] Taylor, Ch. (1989). Sources of the Self: The Making of the Modern Identity. Cambridge: Cambridge University Press.

[6] Rubin, R. (2023). The Creative Act: A Way of Being. Edinburgh: Canongate Books. 

[7] Kre:Pí festival. Dostupné na: www.krepifestival.sk/

[8] Kundera, M. (2015). Nesnesitelná lehkost bytí. Brno: Atlantis. 

[9] Virilio, P. (1977). Speed and Politics: An Essay on Dromology. New York: Semiotext(e). 

[10] Godovič, M. (2022). Ponoriť sa pod hladinu pochopenia.  Dostupné na: https://mloki.sk/ponorit-sa-pod-hladinu-pochopenia/

[11] Močková, J. (2017). Ilona Németh: potrebujeme pochopiť minulosť. In Denník N (9. januára 2017). Dostupné na: https://dennikn.sk/652226/sme-v-tom-spolu/